Medzinarodné letisko Borispyl je 35km ďaleko, jazdia odtiaľ drahé taxíky za 30 - 50 USD, bus-shuttle a v Kyjeve obľúbené maršrúty - mikobusy s pravidelnou trasou zastavujúce podľa potreby cestujúcich. Keďže taxík sa mi zdal drahý a v systéme maršrút sa treba vyznať, zvolil som shuttle. Ten bus má jazdiť každú pol hodinu, ale vyrazili sme až keď sa naplnil tak na 2/3 kapacity. Vystúpil som pri prvej stanici metra, kde bus zastavil. Čakali ma tam kamaráti z netu.
Metro je na žetóny, stoji 0,5 hrivny (cca 2,50Kč). Podobá sa pražskému, majú 3 trate s trojuholníkovým kríženim v centre. Jazdia tam vagóny ako pražské staré, ibaže vyrobené v leningradskom závode a nie v mitišinskom. V každom vagóne je plno LCD displayov Samsung SyncMaster, kde sa vypisuje info o ďalšej zastávke, počasí, čo je v okolí zastávky dôležité a reklamy. Všade pri eskalátoroch sú dežúrne, na nástupištiach v centre výpravcovia. Smery sú dobre značené, často aj latinkou. Ľudia aj dežúrne sú ochotní poradiť a pomôcť.

Hotel som mal na hlavnom Námestí nezávislosti (Maidan Nezaleznosti), bol zjavne luxusný za komunistov, teraz už opoužívaný, ale čistý a vyhovujúci. Ďaľšia prezamestnanosť - dole v recepcii 2 ženy, ale kľúče vydávajú a o hostí sa starajú dežúrne na každom poschodí - služba 24hod denne. Chvíľu potom, ako som prišiel na izbu zazvonil telefón a v angličtine sa slečna pýtala, či chcem relaxačnú masáž... Raňajky boli švédske stoly, klasické studené salámy, syry, hodne zeleniny a ľahkých zeleninových šalátov a druhý pult s teplými národnými jedlami - rozličné mäsové a syrové závitky a guličky v kapustných listoch, či palacinkách, zeleninové zmesi, rôzne pampúchy a pirohy atď., všetko však málo korenené a navýrazné.

Ľudia - starší - klasický štýl sovietskeho zväzu, mladí už dosť európski - chovaním sa, oblečením, štýlom, účesmi. Mnohí mladí vedia veľmi dobre anglicky. Na jednej strane sú v uliciach žobráci, na druhej elegatní bohatí ľudia. Všetko premiešané pohromade. Staré žigulíky a luxusné autá značiek aké som nikdy nevidel. Tí v luxusných autách sa však chovajú slušne a nie hulvátsky ako mnohí podobní u nás.
Obliekanie - mnohí elegantní, mnohí naplácané štýly cez seba. Ženy často vysoké kovové ihlové podpätky, často v tom nevedia chodit. Chlapi úplne hrozné poltopánky so špicami, často ešte zahnutými nahr. Brrr... Veľa zúfalo zlých kombinácií nevhodných topánok, teplákov, oblekových nohavíc, alebo saká a k tomu metrosexualne koženkové bundičky - štýlu motorkárskych 60tych rokov. Avšak mladí sa už obliekajú dosť európsky a moderne, je aj vidieť dosť metalistov a black metalistov a aj dost gotikov... Rozhodne mnohonásobne viac ako v Prahe. Kožene kriváky a vysoké boty sa tam predávajú veľmi dobre. Po obchodoch som veľmi nechodil, ale náhodou som našiel značkové nemecké boty Aderlass, vysoke boty s prackami, ktoré ma z Nemecka stáli 140euro a tam vyjdú na 2900Kč.

Na uliciach som sa cítil vcelku bezpečne. Všetci pôsobili príjemne a ochotne. Postáva sa na uliciach v okolí stánkov s jedlom a pitivom, ktoré sú otvorené dlho do noci, popíja sa vodka, pivo, pofajčieva sa. Na víkend hlavné námestie a hlavnú triedu uzavreli pre autá a celý deň a večer tam bola veľká street párty, kdekto vyhrával hodbu od Metallicy po narodné pesničky, žongléri žonglovali a pľuvali oheň, niekto rozložil karaoke na autobusovej zastavke s malým benzínovým generátorom... no všetko možné. Plno ľudí, ktorí sa bavili.
Reštaurácie ako ich poznáme u nás sú dosť drahé, jedlo v samoobslužných reštauráciách kvalitné a cenovo prijateľné. Krčmy nášho druhu prakticky nepoznajú. Supermarkety plné alkoholu (pol litra kvalitnej vodky za cca 60Kč, ukrajinské víno ale dosť drahé, ukrajinské niektoré pivá vcelku pitné), mäsa, rýb, zeleniny, ovocia... Len výber chleba taký nudnejší...

Zúrivo prebieha výstavba luxusných obrovitých obytných komplexov, miestami je pohľad ako na NY downtown.
Starobylé pravoslávne kostoly, stavané v 11. storočí, v 18. stor. prestavované a rekonštruované sú dobre udržiavané a pokryté zlatom.
V nedeľu som bol v kláštornom komplexe Kyjevko-pečorskaja lavra. Predpoludním bol polhodinový koncert na zvony - ručne, žiadne automaty. Všetci silne veriaci, križujú sa takmer stále, bozkávajú každý čo len trochu svätý obrázok či artefakt. Je zaujímavé vidieť metalistu v krivaku a vysokých gladiátoroch 3x sa križovať a bozkávať ikonu. Prakticky všetky pamiatky sú na kopcoch nad mohutne sa valiacim Dneprom, širokým snáď 3/4 kilometra.

V jadrovej elekrárni došlo v noci 25. 4. 1986 k výbuchu 3500MW bloku 4.  Bola to najväčšia jadrová katastrofa v histórii ľudstva. Spoľahlivé info o katastrofe  nájdete na stránkach agentúry Pripyat.com. V zásade došlo k výbuchu vodíka, ktorý vznikol z vody pri prudkom zvýšení nukleárnej reakcie. Výbuch odhodil veko reaktora a zničil budovu a splodiny výbuchu a následného požiaru kontaminovali okolie a dostali sa do celej Európy. Niekde viac, nikde menej, niekde takmer vôbec. 

Okolo samotnej elektrárne je ohradené, oplotené a strážené 30km pásmo, nazývané Zóna, do ktorého je vstup len na povolenie vládneho úradu. Také povolenie je možné získať cez agentúru, ktorá je schopná zariadiť návštevu. Zjavne to nie je jednoduché, pretože s nami bol aj štáb jednej ukrajinskej TV stanice a jednej japonskej TV a mali problémy so vstupom.

Takže sme ráno okolo ôsmej vyrazili autobusom Ikarus, ktorý už mal zjavne dosť odslúžené. Keď sme sa vymotali z Kyjeva, šli sme asi 2 hodiny na sever šírošírymi lesmi, občas bolo vidieť malé dedinky, či zhluky domov. Moc sa to od samotnej Zóny nelíšilo, až na to, že boli... Vstup do Zóny je cez checkpoint, prebehla kontrola pasov a zoznamu prítomných podľa zoznamu povolení. Zóna je rozdelená na 3 oblasti, podľa toho nakoľko je pristupná a postihnutá rádioaktivitou. Zóna 3 na západ od samotneho Sarkofágu je prakticky nepristupná - je najviac kontaminovaná. Dokonca ju ešte v roku 1998 rozširovali viac na západ. Sever Zóny už zasahuje Bielorusko. Od checkpointu sme vyrazili na asi 18km dlhú cestu do mesta Černobyl. Ako doprovod sme mali so sebou človeka z agentúry, ktorého ako malého po výbuchu evakuovali, pri eletrárni nás sprevádzal vedúci jedného z medezinárodných vedeckých týmov, ktorí Zónu sledujú a cestou nazad sme viezli bývaleho miestostarostu mesta Pripiat (bol vo funkcii v čase výbuchu).

Celú Zónu 27.4.1986 evakuovali, z mesta Pripiať, ktoré leží asi 2km od eletrárne, odviezli v priebehu 2 hodín 45 tisic ľudí. Žili tam pracovníci elektrárne a ich rodiny. Z mesta Černobyl odviezli 15 tisíc ľudí. Z celej Zóny spolu 100 tisíc a nepočítane hospodárskych zvierat. Na druhej strane rieky, asi 40km ďaleko, pre nich postavili nové mestáa a dediny. Asi 300 prevažne starších obyvateľov sa vrátilo a dostali povolenie ostať na svojich pozemkoch. Vláda im dáva malú rentu a zásobuje ich potravinami, inak sa živia svojbytne, majú hospodárstva, zbierajú lesné plody. Kontamináciu rádioaktivitou si nepripúšťajú. Mnohí majú až 80 rokov a spokojne žijú.
Prechádzali sme teda týmito neobývanými oblasťami a mali sme šťastie zhliadnut stádo Koní Prevalského, ktoré sa voľne preháňaju Zónou spolu so stádami divokych prasiat (asi 5000), jelenov a losov (10000), vlkov (500), líšok a rysov.

Samotné mesto Černobyl obýva asi 1000 ľudi, ktorí v Zóne pracujú a striedajú sa tu v 14 dňových turnusoch. Sú to medzinárodní vedci a technici, pracovníci úradov, ktoré sa zaoberajú likvidáciou eletrárne a údržbou Zóny. V informačnom centre nám urobil prednášku pracovník jedného výskumného týmu, ktorý nás potom sprevádzal. Dozvedeli sme sa info o situácii, o tom ako to bolo, o výskumoch, ktoré v tomto veľkom laboratóriu prebiehajú. Jeden z najzaujímavejších faktov je, že účinky žiarenia vôbec nie sú tak tragické ako sa očakávalo. Genetické ani iné mutácie na zvieratách sa prakticky neukazujú. Rastliny sa chovajú ešte zvláštnejšie, keď vyrastie strom v rádioaktívnej oblasti, tak docháda často k dočasným zmenám, nie však ku genetickým mutáciám. Napriklad strom má iný tvar listov, alebo dlhšie ihličie. Keď sa však presadí do čistého prostredia, po pár rokoch sa vráti k normálu. Priamo na následky havárie zahynulo asi 60 ľudí. Dokázane na následky spadu a žiarenia v nasledujúcej dobe asi 4000 ľudí po celom svete. Nejako zasiahnutých boli však takmer 2 milióny ľudí. Skutočne preukázané následky sú však omnoho nižšie ako sa snažia rôzne skupiny prezentovať.

Busom sme vyrazili cez ďalší checkpoint priamo k eletrárni. Samotná eletráreň je veľký kolos, blok 1 je odstavený už hodne dávno, bloky 2 a 3 boli odstavené v rokoch 1996 a 2000 a blok 4 je "odstaveny" od 26.4.1986. Bloky 5 a 6 sa už nikdy nedostavali. Bloky 2 a 3 mali výkon po 1000MW, blok 4 a rozostavané 5 a 6 po 3500MW. Doteraz v celej eletrárni na údržbe a likvidácii blokov 2 a 3 pracuje denne 3500 ľudí, ktorých vozí priamy vlak z mesta Slavutych. Obišli sme celú eletráreň až k bloku 4, kde nás vyložili asi 350 m od Sarkofágu, ako sa nazýva betónový blok, ktorým je zakrytá budova reaktoru, ktorý vybuchol. V informačnom centre nám odpovedali na akúkoľvek otázku, všetko ukázali na veľkom modeli bloku 4. Ako to vo vnútri vyzerá však nikto presne nevie. Na údržbe vonkajšieho povrchu Sarkofágu sa bežne pracuje - v ochranných oblekoch.

Teraz trocha o úrovniach žiarenia. Prirodzené pozadie je 0,01mR/h (miliroentgenu za hodinu). Povolená bezpečná kumulovaná denná dávka je 10mR. Na checkpointe vzdialenom 25km bola úroveň 0,15mR/h, v informačnom centre 300m od Sarkofágu 1,28mR/h (takže sme tam mohli ostať 8hodín bez akychkoľvek následkov) - dozimetre tu už pekne cvakali. Pri vonkajšom povrchu Sarkofágu je 40-500mR/h a vo vnutri Sarkofágu 3500R/h.
Ale aj tak to cvakanie dozimetrov nepôsobilo moc uspokojivo. Neskôr sme si ešte ukázali, že kontaminácia sa drží v rastlinstve, kým na asfaltovom povrchu cesty bola úroveň žiarenia 0,1mR/h, o pol metra ďalej v machu a tráve už dozimeter ukázal 0,9-1,2mR/h.

Od bloku eletrárne sme vyrazili do neďalekého mŕtveho mesta Pripiať. Pri checkpointe na hranici mesta nám sprievodca ukázal dom, v ktorom ako malý žil... Mesto zarastá stromami a rastlinami a postupne sa straca a rozpadá. Ten pocit zmaru ma však naplno zasiahol až v rozpadajúcom sa lunaparku, ktorý mali slávnostne otvoriť pre deti na prvého mája. A prvy máj už nikdy nebol...

Potom sme sa vrátili do Černobylu cez územie tzv. červeného lesa. To je časť územia, kde bola tak silná dávka žiarenia, že les do druhého dňa sčervenal a uhynul. Zakopali ho pod zem a na jeho mieste rastie les nový. Autobus sa tadiaľ len prehnal a aj tak dozimeter v buse šialene cvakal. V Černobyle nám po ľahšej dozimetrickej kontrole naservírovali chutný neskorý obed a okolo 17 hod sme vyrazili nazad do Kyjeva. Na vonkajšom checkpointe sme absolvovali ešte kompletnú dozimetrickú kontrolu.

hlavná stránka